Kvalifikačné turnaje na OH v Londýne sa začali pred dvoma rokmi prvým v Tunise a vyvrcholili na kontinentálnych šampionátoch, na starom kontinente pred týždňom v ruskom Čeľabinsku. Prvý rok sa rátal do rebríčka len 50-percentný bodový prídel, v druhom roku už stopercentný.

Zložité bodovanie

Pomerne zložité bodovanie spôsobilo, že IJF trvalo takmer celý týždeň, kým vydalo poradie s upozornením, že je len provizórne. Milan Randl, člen banskobystrickej DUKLY, v neredukovanom rebríčku figuruje na 22. mieste, v redukovanom jeho meno svieti na 16. pozícii.

"V rebríčku sa nachádzajú všetci borci a zo všetkých kontinentov, takže je jasné, že sa nebude meniť a je konečné," povedal tréner reprezentácie Rastislav Mezovský. "Vedel som, že Milana už z poradia olympionikov nikto nevytlači, stačilo mi len odsledovať jeho najväčších konkurentov na európskom šampionáte."

Presný počet olympionikov bude známy podľa IJF 10. mája, keď do neho doplnia ďalších 100 mien s voľnou kartou. Rastislav Mezovský.

"V mužských kategóriách sa počty doplnia na 30 až 32, v ženách na 20 až 22 v každej hmotnosti, samozrejme aj s domácimi Angličanmi, ak bude záujem. Voľné karty tak trochu vzbudzujú nádej, že by sa medzi olympionikov mohla pretlačiť aj Ivana Komlóšiová v -63, no je to naozaj len teória. IJF sa snaží naplniť na olympiáde aj počty krajín a podľa všetkého túto stratégiu zachová tým, že voľné karty udelí podľa tohto princípu."

Prípravu začne na Štrbskom plese

Milan Randl už môže premýšľať o ďalšej olympijskej príprave. Oficiálne ju začne sústredením na Štrbskom Plese, na ktoré nadviaže štart na grandslamovom turnaji v Moskve.

Tréner Rastislav Mezovský upresňuje: "Koncom mája sa predstaví v Moskve na Grand Slame s následným sústredením, o mesiac neskôr v Prahe štartuje na turnaji Európskeho pohára taktiež s nadväzujúcimi randori v Nymburku. Medzitým strávi dni od 10. júna v Minsku na sústredení a aj v slovinskom Celje."

V júli olympijská príprava vygraduje, v pláne je aj výjazd do Španielska neďaleko Madridu a 16.-18. júla do maďarského Paksu.

Po uzavretí olympijskej kvalifikácie sa každému džudistovi zarátalo 10 najlepších výsledkov na turnajoch v dvojročnej perióde, od úvodného v Tuniseď2010 až po kontinentálny šampionát 2012. V prvom roku kvalifikácie si pripisovali borci len 50 percent bodov, v druhom už 100 percent.

1. Ilias Iliadis (Gr.) 1480 bodov, 2. Daiki Nišijama (Jap.) 1164, 3. Dilšod Čoriev (Uzb.) 1056, 4. Varlam Liparteliani (Gruz.) 990, 5. Asley Gonzales (Kuba) 926, 6. Tiago Camilo (Braz.) 886, 7. Kirill Voprosov (Rus.) 768, 8. Elchan Mammadov (Azerb.) 760, 9. Marcus Nyman (Švéd.) 616, 10. Alexandre Emond (Kan.) 582, 11. Kju-Won Lee (Kór.) 556, 12. Roberto Meloni (Tal.) 497, 13. Hešam Mesbah (Egypt) 434, 14. Mark Anthony (Austr.) 410, 15. Karolis Bauza (Lit.) 398, 16. Milan Randl (SR) 398, 17. Valentyn Grekov (Ukr.) 380, 18. Timur Bolat (Kaz.) 352, 19. Čingiz Mamedov (Kirg.) 320, 20. Dmitrij Gerasimenko (Srb.) 320, 21. Christophe Lambert (Nem.) 320, 22. Romain Buffet (Fr.) 306

Od olympijskej víťazky 1952 v hode oštepom Dany Zátopkovej sa dozvedeli aj to, že „hádam len skok o žrdi je náročnejšia atletická disciplína ako oštep“, že Uherské Hradište, kde sa na gymnáziu zoznámila s atletikou, a okolie má so Slovenskom spoločných viac vecí, „cimbálovku, dobré klobásky i koláčiky“, že nadšením k športu ju nakazil hlavne jej manžel Emil, štvornásobný vytrvalecký olympijský šampión, lebo „keď vedľa vás tečie prudký potok, je ťažké doňho neskočiť“, že Emil prišiel k prezývke „Ťopek“ na vojenčine, keď sa v tanku dohovárali telefónom „a bolo tam aj viac Rusínov, ktorí v hluku zle počuli a stále vraveli Šťopek, Šťopek, až zostal Ťopek“, že pripravuje druhý diel ich knihy „Dana a Emil Zátopkovci vypravují“, že „najlepší liek na zbavenie sa zlosti v tele sú dva kotrmelce“, ktorý funguje aj jej a ktorým chcela zároveň povedať, že „každý by mal niečo robiť a hýbať sa, lebo k človeku patrí aj pekný vzhľad a nie ‚bandero’ a pneumatiky“. Stále dobre naladená Dana Zátopková oslávi v tomto roku v septembri deväťdesiatiny, organizátori si ju uctili kyticou a fľašou slivovice, 52-stupňovou Zátopkovicou. Od olympijského víťaza v chôdzi na 20 km v Soule 1988 Jozefa Pribilinca sa poslucháči hlavne z radov študentov dozvedeli, že „nie je pravda, že chôdza nie je populárna, lebo každý človek chodí“ a „ktoréhokoľvek chodca nachytáte na hruškách, lebo je ťažké mať stály kontakt zo zemou“. Od Imricha Bugára, strieborného diskára z OH 1980 počuli, že „kto chce byť diskár, mal by okrem postavy vedieť ďaleko hádzať čímkoľvek“. Desaťbojársky olympijský víťaz 1992 Robert Změlík si pri predstavení spoločného projektu s Romanom Šebrlem pre deti a školy s názvom Odznak všestrannosti olympijských víťazov, ktorý chcú odštartovať aj na Slovensku, pomohol americkou štúdiou, podľa ktorej „jeden dolár investovaný do športu sú tri doláre ušetrené v zdravotníctve“. Od predstaviteľa súčasnej športovej generácie strelca Jozefa Gönciho, prvého slovenského medailistu v ére samostatnosti (bronz v Atlante 1996), si poslucháči vypočuli ambície pred tohtoročnými hrami v Londýne: „Sú tie najvyššie. Verím, že za 20 rokov som nabral dosť skúseností, že sa na mňa niečo nalepilo, viem zvládnuť emócie a zabojujem aj o medailu. Z olympiády mám už dve, želal by som si hetrik.“ Srdečné zvítanie sa olympijských šampiónov: Dany Zátopkovej a Jozefa Pribilinca.

3. mája besedovali olympijská víťazka v behu na lyžiach Kateřina Neumannová, strieborný olympionik v behu na lyžiach Lukáš Bauer, najlepší športový gymnasta SR Samuel Piasecký a strieborný medailista ME do 23 rokov džudista Milan Randl.

4. mája besedovali strieborná akrobatická lyžiarka z MS Nikola Sudová, strieborný olympijský skifár Václav Chalupa, majster sveta v rýchlostnej kanoistike Peter Gelle, strieborný olympijský rýchlostný kanoista Slavomír Kňazovický, bojový pilot a strieborný z MS v leteckej akrobacii Martin Šonka.

“Je pre mňa veľká česť, že som mohla doniesť olympijskú pochodeň do Banskej Bystrice. Navodzuje to tú pravú olympijskú atmosféru,” povedala úspešná kladivárka Martina Hrašnová. Tá už má miestenku na londýnsku olympiádu istú: “Nedávno som sa vrátila zo sústredenia, čiže som momentálne pomerne unavená. Čaká nás ešte niekoľko štartov, ale tá príprava bude už naďalej prevažne v Banskej Bystrici. Je to moja druhá olympiáda. Na poslednej som bola ôsma. Dúfam, že teraz budem lepšia a rada by som zaútočila na medailu,” povedala Olympionička, ktorej sa v roku 2010 narodila dcérka Rebeka, na záver minulého roka ju trápil zranený členok, ale teraz už všetko vyzerá na stopercentnú športovú pripravenosť. Okrem nej mohli Banskobystričania vidieť aj ďalších úspešných športovcov Petra Horáka, Mareka Matuszeka, ale aj reprezentantov zimných športov Dušana Šimočka, Alenu Procházkovú, Janu Gerekovú, Natáliu Prekopovú,  či Jaroslavu Bukvajovú. Olympijskú pochodeň prišli pozdraviť aj organizátori septembrového maratónu.

“Zmyslom podujatia je pripomenúť, že Olympijské hry budú už o 98 dní a budú na nich aj naši olympionici. Touto akciou chceme priblížiť šport pre samotných občanov. Na školách chceme vychovávať budúcu generáciu športovcov. Školy od nás dnes preberajú olympijskú štafetu a organizujú vlastné športové podujatia priamo na svojich školách,” priblížil predseda Olympijského klubu v Banskej Bystrici Martin Vrábeľ.

Radosť z toho, že štafeta neobišla ani Banskú Bystricu, na olympionikov mimoriadne bohaté mesto, mal aj primátor Peter Gogola: “Pamätám si na príchod Jožka Pribilinca z medailou zo Soulu a celá Poľná ulica, kde býval, vtedy ožila a všetci susedia z toho urobili takú príjemnú šou,” zaspomínal si primátor. Ten bude najvýznamnejšie športové podujatie pozorne sledovať: “Zvedavý som na atletiku, cyklistiku a všetko to, kde budú naši reprezentanti. Som zvedavý, aké rekordy sa udejú a či bude pokračovať invázia ázijských športovcov.” Primátora, ktorý sa sám pripravuje na naplnenie športovej stávky na septembrovom maratóne, sme sa opýtali, ako pokračuje jeho osobná športová príprava na polmaratón: “Dva mesiace som bol chorý, vybral som šesť druhov antibiotík, ale tento týždeň som začal znovu trénovať.”

Ďalšie dve medailové pozície v rekordnom 93-člennom štartovom poli obsadili Poliaci: druhý bol ôsmy z ME 2010 v Barcelone Lukasz Nowak (3:44:24 - osobný rekord) a tretí Rafal Sikora (3:46:52). Titul majstra Slovenska, prvý na 50 km v kariére, si vybojoval Dušan Majdán z VŠC DUKLA Banská Bystrica časom 3:59:05 h. Dvadsaťštyriročný zverenec trénera Juraja Benčíka mal obrovskú smolu, lebo za olympijským A-limitom zaostal iba o 5 sekúnd. Celkovo skončil dvanásty.

Schwazer začal v netradičnej dudinskej horúčave (na slnku sa ortuť teplomera vyšplhala nad 20 °C) opatrnejšie, približne 25 km išiel bok po boku so svojím krajanom Giupponim, no po 35. kilometri začal zrýchľovať a dostal sa aj pred trojicu Poliakov, ktorá dovtedy udávala tempo. Dvadsaťsedemročný Schwazer bol potom nezastaviteľný a prišiel si s takmer triapolminútovým náskokom po prémiu 1000 dolárov.

"S výkonom som spokojný, lebo som chcel predovšetkým splniť taliansky limit 3:54:00 na olympiádu v Londýne. Uvažoval som, že by som mohol ísť niekde na úrovni 3:45, preto má víťazný čas potešil. Myslím si, že som momentálne v takej forme, ako nikdy doteraz," vyhlásil po pretekoch Alex Schwazer, ktorý zlepšil svetový výkon roka Ericka Barronda z Guatemaly o 4:01 min.

Súboj tria Slovákov o majstrovský titul a olympijský A-limit 3:59:00 h priniesol prekvapujúce rozuzlenie. Dvojnásobný majster SR Miloš Bátovský, ktorý už má áčkový limit, vzdal na 31. kilometri a Anton Kučmín, ktorého tipoval za nového šampióna šéftréner chodcov Roman Benčík, zišiel predčasne z trate na 34. kilometri pre bolesť v zadnom stehennom svale. Z premiérového titulu majstra Slovenska sa tešil 24-ročný Dušan Majdán v osobnom rekorde 3:59:05 h, keď si predošlé maximum z ME 2010 v Barcelone zlepšil o 1:46 min.

"Posledných 10 km bolo zvláštnych, chvíľu sa mi išlo dobre, chvíľu som upadal do beznádeje - ako na hojdačke. Kľúčová bola posledná päťka. Robil som, čo som mohol. Žiaľ, nevyšlo to," povzdychol si chodec VŠC DUKLA B. Bystrica. "S výkonom som spokojný, ak by mi niekto pred mesiacom povedal, že pôjdem 3:59:05, tak mu neuverím. Na jednej strane som rád, že som si zlepšil osobný rekord, no na druhej strane ma tých päť sekúnd mrzí. Keby som išiel 4:01 h, hnevalo by ma to menej. Mávol by som rukou, ale päť sekúnd - to je akoby nič."

Majdán bude mať ešte jednu šancu na splnenie londýnskeho A-limitu - v máji na Svetovom pohári v ruskom Saransku. "Urobím všetko, aby som sa na olympiádu dostal," uviedol slovenský šampión.

Výkon svojich zverencov z VŠC DUKLA hodnotil tréner Juraj Benčík kriticky: "Úlohu sme nesplnili, počítali sme s tým, že všetci traja splnia áčkový limit. Vystúpenie mojich chlapcov hodnotím ako neúspešné, no oceňujem Majdánovu bojovnosť. Z tých piatich sekúnd ma môže šľak trafiť."

   "Prvá desiatka sa mi išla ľahko a potom, keď som už ostal sám, som si len kontroloval tempo. Keď už pri sebe nemáte nijakého súpera, je to oveľa náročnejšie udržať sa v ideálnom súťažnom tempe. Po druhom napomínaní som trochu zvoľnil, lebo som nechcel riskovať, že príde o víťazstvo a body do chodeckého seriálu IAAF, " povedal Matej Tóth, ktorý za svojím osobným rekordom z minulého roka v portugalskom Riu Maior zaostal o 26 sekúnd.
   Ženskú dvadsiatku vyhrala Poľka Paulina Buziaková za 1:33:00 h, tretia skončila v osobnom rekorde 1:37:41 h Mária Czaková (VŠC Dukla). Zverenkyňa trénerskej dvojice Martin Pupiš - Matej Spišiak splnila už druhý raz B-limit na OH v Londýne a svoje doterajšie maximum z marca minulého roka v Lugane si zlepšila o 15 sekúnd. "Som veľmi rada, chcela som potvrdiť béčkový limit z minulého roka," povedala 23-ročná Czaková, ktorá obhájila titul majsterky SR. Solídne si počínala aj vekom ešte juniorka Katarína Strmeňová, ktorá v premiérovej dvadsiatke v kariére dosiahla solídnych 1:43:04 h.

 Narodil sa v Hriňovej, v početnej roľníckej rodine, mal 8 súrodencov. Väčšinu detstva prežil na slovensko-maďarskom pohraničí, hlavne v obci Čierny Potok, ktorú spolu s jeho rodinou vytvorilo 10 rodín a ich statky. Štúdium na gymnáziu v Rimavskej sobote musel prerušiť kvôli okupácii južného pohraničia. Po polroku ilegálne prešiel štátnu hranicu, ubytoval sa u príbuzných v Hriňovej a dokončil gymnázium v Tisovci, kde v roku 1941 zmaturoval.

Po škole nastúpil na základnú vojenskú službu do Levoče. Vo februári 1942 bol povolaný na front k zaisťovaciemu pluku do Bieloruska. Po pol roku sa na vlastnú žiadosť vrátil na Slovensko a začal študovať na Vojenskej akadémii v Bratislave. V roku 1944 bol v hodnosti poručík pechoty pridelený  3. pešiemu pluku do Zvolena. Tým bol hneď vyslaný na rôzne miesta, kde sa podieľal na budovaní opevnených guľometných hniezd. Po strete s Nemcami a odzbrojení jeho divízie sa opäť vracia do Zvolena, kde je menovaný veliteľom zmobilizovanej roty a je vyslaný do Výcvikového strediska Kynceľová – Selce – Nemce. Tu zložil prísahu 1. Čs. armády na Slovensku. Bol priamym účastníkom Slovenského národného povstania. V septembri 1944 ako veliteľ roty 1. československej armády sa zúčastnil obranných bojov o obce v okolí Zvolena. O mesiac neskôr bol ťažko zranený (zasiahlo ho až 43 črepín).

Po skončení 2. svetovej vojny bol prijatý do Československej brannej moci ako dôstojník z povolania. Tým začala jeho 35 ročná služba v čs. ozbrojených silách. Pôsobil v rôznych útvaroch prevažne spojenými s výcvikom a telovýchovou. Vyštudoval Inštitút telesnej výchovy a športu na Karlovej univerzite v Prahe a neskôr na Komenského univerzite v Bratislave. Vo Vyškove ako náčelník Katedry telesnej výchovy a športu vyučoval aj bývalého Náčelníka generálneho štábu – generála Bulíka. Z Vyškova na Morave ho menovací dekrét v roku 1968 zaviedol späť do dejiska SNP a to ako veliteľa Armádneho strediska Dukla do Banskej Bystrice. Svoju aktívnu službu ukončil v roku 1976 v hodnosti plukovník. V roku 2006 (31. augusta) bol vymenovaný prezidentom Slovenskej republiky do hodnosti brigádny generál. Spolu mu bolo udelených 37 rôznych vyznamenaní. Väčšinu venoval Múzeum SNP v Banskej Bystrici.

Po vojenskej kariére sa venoval publikačnej činnosti, vyučoval cudzie jazyky a bol aktívny v Slovenskom zväze protifašistických bojovníkov.

                                                                                             Česť jeho pamiatke!

 Štefan, čo vás viedlo k tomu, že ste sa odhodlali štartovať v Columbuse? Túžba ukázať sa v plnej paráde v mekke svetovej kulturistiky?

„USA sú krajina, kde je kulturistika nesmierne populárna a veľmi sledovaná. Zasúťažiť si v kolíske kulturistiky na podujatí ako je Arnold Classic je túžba každého kulturistu. Aj ja som kedysi povedal, že raz sa musím prísť ukázať, no iba vtedy, ak budem mať pocit, že môžem celé vyhrať. V tomto roku som sa k tomu odhodlal a veril som, že budem úspešný. Ale získať absolútny titul na najprestížnejšej amatérskej súťaži na svete je ako sen.“

 Zrejme takisto ako osobná gratulácia od slávneho „Terminátora“ Schwarzeneggera...

„Arnold je azda najväčšia a najznámejšia postava svetovej kulturistiky. Pocit, keď vedľa vás stojí takáto charizmatická osobnosť a gratuluje vám k víťazstvu, sa jednoducho nedá ani opísať. Schwarzenegger ocenil moju formu, pózovanie, voľnú zostavu a zároveň ma pozval na budúci rok na súťaž profesionálov.“

 V amatérskej kulturistike sa vo svetovej špičke pohybujete už viac ako desaťročie, preto by prechod k profesionálom bol celkom logický krok vo vašej ďalšej kariére. Prijmete Arnoldovo pozvanie?

„Ponuka prišla, ale ja to vidím tak, že ešte neprišiel správny čas. Medzi profesionálmi si to určite chcem niekedy vyskúšať, ale potrebujem ešte zopár rokov tvrdého tréningu, aby som im bol rovnocenný súper.“

 Veľmi vás prekvapilo, že „absolútku“, súťaž o šampióna šampiónov, ste vyhrali vy a nie obrovitý český reprezentant Dalibor Hájek?

„Človek má vždy nejaké pochybnosti, ale v kútiku duše som stále veril, že ocenenie od Arnolda Schwarzeneggera budem preberať ja. Hájek bol veľký súper, 130 kíl kvalitnej svalovej hmoty nie je ľahké poraziť. Vedel som, čo mám robiť, aby som uspel. Keď sme po poslednom porovnávaní odchádzali z pódia, mal som pocit, že som tam nechal dušu. Viac som nevedel spraviť, takže všetko ostatné ostalo len na rozhodcoch.“

 Aká gratulácia, okrem Schwarzeneggerovej, vás v Columbuse ešte potešila?

„Z každej úprimnej som mal radosť. Bolo ich nesmierne veľa, nestíhal som odpisovať na SMS správy a maily. Z gratulácií, ktoré ma špeciálne potešili, spomeniem napríklad tú od prezidenta Medzinárodnej kulturistickej federácie IFBB Rafaela Santonju, celého rozhodcovského zboru a tiež od mojich trénerov Milana Čížeka a Igora Kopčeka.“

 Odlišovala sa príprava na Arnold Classic v niečom od prípravy na MS alebo ME?

„Pripravoval som sa úplne rovnako ako v posledných rokoch. Všetko som mal premyslené do poslednej bodky – na tréningoch i priamo na súťaži. Situáciu mi skomplikovala jedine črevná viróza dva týždne pred pretekmi. Vzala mi obrovské množstvo síl. Musel som potom poriadne makať, aby som dobehol to, čo som zameškal štvordňovým sedením na WC. Priznám sa, v jednej chvíli som si už myslel , že je všetko stratené. Ja som však nikdy nedostal nič zadarmo a vďaka psychickej podpore rodiny a okolia som sa aj teraz postavil na nohy. Len tak ľahko sa nevzdávam...“

 Ako ste oslávili fantastický triumf?

„Mne ešte akosi stále nedochádza, čo sa stalo. Asi sa na to potrebujem ešte niekoľkokrát vyspať. Zatiaľ som sa iba konečne poriadne najedol, ozajstnú oslavu si nechávam na doma.“

 Čo vám prvenstvo na Arnold Classic prinieslo?

„V prvom rade obrovskú publicitu v USA na najväčších svetových weboch o kulturistike a tiež pozornosť veľkého množstva médií.“

Z dvojice slovenských reprezentantiek v 30-člennom štartovom poli bola rýchlejšia Anastasia Kuzminová, ktorá obsadila deviate miesto, Janka Gereková finišovala ako dvanásta.

Anastasia Kuzminová si trať predĺžila o tri trestné okruhy a prvýkrát od svojej premiéry v slovenskom drese odíde z vrcholného podujatia bez vzácneho kovu. Deviate miesto je síce potvrdením jej príslušnosti k absolútnej svetovej elite, ale opäť neprekročila svoj tieň a pódiové priečky ostali pre ňu zakliate. V porovnaní s vlaňajškom si svoje umiestnenie o jedno miesto polepšila.

Janka Gereková až po poslednú streleckú položku atakovala medailové pozície. Prvé tri streľby zvládla bezchybne, na poslednej sa jej však sen o prípadnej medaile rozplynul. Prvé dva výstrely jej išli mimo a kým odbehla dva trestné okruhy, prepadla sa v priebežnom poradí až na začiatok druhej desiatky. Dvanáste miesto je síce jej najlepším výsledkom na týchto MS a vyrovnaním tohtosezónneho maxima, ale po takom skvelom výkone v prvých štyroch pätinách pretekov musí byť trochu sklamaním.

Na ME v zápasení získalo Slovensko doteraz jednu zlatú medailu zásluhou voľnoštýliara Davida Musuľbesa v roku 2008.

Lévai dosiahol v Belehrade životný úspech. Na ceste za ním mal v prvom kole bojov voľný žreb, v druhom si poradil s chorvátskym borcom Tonimirom Sokolom, v nasledujúcom zápase zdolal Bielorusa Maxima Kažarského. Lévai nastúpil vo finále proti Bulharovi Ivovi Serafimovovi Angelovovi, ktorého zdolal vo dvoch periódach 2:0 a 1:0.

Dvadsaťjedenročný zápasnícky talent pochádza z Maďarska, Slovensko reprezentuje od minulého roka spolu s bratom Attilom. Lévaiovci prišli na Slovensko za lepšími podmienkami. Ujal sa ich Karol Lengyel, reprezentačný tréner slovenských zápasníkov, ktorý sa im v začiatkoch postaral v Komárne aj o bývanie.

V sobotu sa v srbskej metropole predstavil aj Filip Köszeghy, no ten prehral hneď vo svojom úvodnom dueli v kategórii do 96 kg s Ukrajincom Sergijom Rutenkom. V Belehrade sa nesúťaží o miestenky na tohtoročné olympijské hry do Londýna.

Tam sa môžu zápasníci kvalifikovať cez tri turnaje, ktoré sa postupne uskutočnia v bulharskej Sofii (20. - 22. apríla), v čínskom meste Tchaj-jüan (27. - 29. apríla) a vo fínskych Helsinkách (4. - 6. mája).

Ak sa niekto kvalifikuje už na prvom turnaji, nemôže sa zúčastniť na tom ďalšom, pričom platí, že jednu krajinu môže v každej hmotnostnej kategórii reprezentovať len jediný zápasník.