Kráľovná športov šíri slávu Dukly dlhšie ako je oficiálna 50-ročná existencia. Atléti po reorganizácii rezervy pražskej Dukly, cez Lipník nad Bečvou a Vyškov na Morave prišli 15. októbra 1965 do Banskej Bystrice ako druhí po futbalistoch. Ocitli sa v meste s bohatými atletickými tradíciami, veď prvé preteky sa tu uskutočnili už v roku 1895 a atletické oddiely boli súčasťou klubov v meste, akými boli BAC, Slávia a YMCA. Vojenskí atléti posunuli Duklu v športe mesta k tým najvyšším métam. Niet vrcholnej súťaže, na ktorej by neštartoval atlét Dukly.
Pozoruhodnou inauguráciou sa atléti zapísali do povedomia už v roku 1966. V symbióze s pretekármi Slávie PF vyhrali druhú ligu a v októbri v Plzni po víťazstve v kvalifikácii sa stali účastníkmi najvyššej súťaže. Pričinili sa o to spolu so slávistami Földvárim, Hunčíkom, Kováčom, Piatnicom, Strakom vojaci: Borůvka, Bulva, Buřval, Cajthaml, Golitko, Holčapek, Chocholouš, A. Ihring, Koukal, Kraus, Krupička, Kutaš, Lazar, Lendel, Michna, Mikula, Ondračka, Pavlů, Pelíšek, Píka, Pivoňka, Rožán ek, Slavíček, J. Šišovský, Šulgan, Šťastný, Vilček, Vinklárek, Vykydal, Wawrosz, F. Žemba. Prvým predsedom atlétov bol Jaromír Obšil, prvým starším trénerom bol Milan Mikula. Zo Slávie bol od začiatku najagilnejší tréner a funkcionár Róbert Rozim.
Základy budúcej pyramídy, na vrchole ktorej bolo olympijské víťazstvo ako najvyššie v hierarchii, postavili tréneri už v prvom decéniu strediska. Pod vedením staršieho trénera Ivana Čierneho (šprinty a prekážkové behy), vtedy trénermi jednotlivých skupín boli: istý čas Herbert Bende (šprinty), Róbert Rozim (stredné a dlhé trate), Ján Solčány a František Vavrinčík (skoky), Andrej Hunčík a Ladislav Pataki (vrh a hody), Ladislav Moc (chôdza). Pražskej Dukle vyrástol v banskobystrickej Dukle rovnocenný klubový súper, s ktorým prakticky až do rozdelenia republiky vzájomne súperili ako najväčší rivali o prvenstvo v I. lige a dodávali najviac pretekárov do československej reprezentácie.
Poslanie vychovávať špičkových atlétov naplnila Dukla v celej doterajšej histórii vrchovatou mierou. Primát prvého reprezentanta patril Igorovi Krupičkovi (400 m), účastníkovi Európskych halových hier 1968 v Madride. Prvú neoficiálnu medailu získal na EHH 1969 v Belehrade Ján Šišovský ako člen československej štafety na 3×1000 m, ktorá bola druhá za NSR. Prvé oficiálne medaily získali hneď traja míliari na halových ME 1973 v Rotterdame. V boji o prvenstvo v štafete na 4×4 kolá len o dve stotiny sekundy podľahli NSR Ivan Kováč, Jozef Samborský a Ján Šišovský, s ktorými kvarteto dopĺňal Košičan Jozef Plachý na treťom úseku. „Tartanová“ éra sa začala roku 1974 položením prvého umelého povrchu na Štadióne SNP na Štiavničkách, obnoveného hmotou resisport v roku 1986.
V tomto období najbohatšie na zisk medailí boli osemdesiate roky zásluhou chodcov. To obdobie začal účasťou vo Svetovom pohári 1981 Július Ivan ako reprezentant Európy (tretí na 110 m prekážok). Atléti Dukly v roku 1981 výrazne prispeli k víťazstvu Dukly Praha v 1. ročníku Európskeho pohára klubov v Belehrade. Potom prišla éra zverencov trénera Juraja Benčíka, ktorí najvýznamnejšie posunuli slovenskú atletiku na svetovú úroveň. Jozef Pribilinec získal deväť medailí z vrcholných súťaží, desiatu za prvenstvo vo finále Svetového pohára Lugano Trophy 1983 v Bergene, aby napokon korunoval svoj talent i tréningové úsilie olympijským víťazstvom na 20 km v Soule roku 1988. Medailistami zo európskych šampionátov boli Pavol Blažek a Roman Mrázek. Pod vedením trénerov Jaroslava Halvu a Jozefa Hanušovského sa v Dukle k prvým vrcholom svojej neskoršej bohatej kariéry vypracoval oštepár Jan Železný. Skôr než odišiel späť do Česka, získal medaily z OH a MS, utvoril tiež svetové rekordy novým modelom.
Ziskom titulu majstra Európy 1990 a utvorením svetového rekordu v chôdzi na 20 km vstúpil do deväťdesiatych rokov Pavol Blažek. Roku 1994 bol Róbert Štefko šiesty v behu na 10000 m za Európu vo Svetovom pohári v Londýne. Pre upresnenie: prekážkar Jozef Kucej, ktorý Európu reprezentoval v SP 1989 v Barcelone, nebol v tom čase členom Dukly. Toto obdobie korunoval bronzovou medailou z majstrovstiev sveta Igor Kováč v behu na 110 m cez prekážky. Úspešná bola aj skupina vrhačov, z ktorých guliar Mikuláš Konopka získal zlatú medailu na halových majstrovstvách Európy a Martina Hrašnová bronzovú medailu na Majstrovstvách sveta v Berlíne. Ako dokazuje štatistický prehľad, atléti sa podieľali výrazne aj medailami z vrcholných vojenských súťaží.
Na spomenutých i ďalších vynikajúcich výsledkoch atlétov Dukly mali „podpis“ okrem už uvedených trénerov aj viacerí ďalší, ktorí pracovali pod vedením šéftrénerov atletiky Milana Mikulu, Ivana Čierneho, Františka Vavrinčíka, Ladislava Moca, Dušana Valenta, Júliusa Nyárjasa, Miroslava Klusa, Jána Šaffu, Ľubomíra Roška, či Radovana Mišíka.
Svetovú triedu spomedzi tých atlétov, ktorí prešli Duklou, predstavovali Jozef Plachý (800 m a 1500 m), Jiří Vyčichlo (trojskok), Milan Gombala (diaľka), Štefan Malík (50 km chôdza), Róbert Ruffíni (výška), Jaromír Vlk (guľa), či Peter Tichý (50 km chôdza). Šprintér Marián Vanderka bol prvým Slovákom štartujúcim na letných i zimných OH.
