Boris Makoev

Od úplného detstva, len čo som urobil prvé kroky, ma otec vzal za ruku a priviedol tam, kde sa rodí charakter, do zápasníckej telocvične. Pre iné deti sa svet začínal hračkami, pre mňa žinenkou, vôňou živice a ťažkým dychom športovcov. Nebolo to len otec, bol mojím trénerom, mojím prvým učiteľom, človekom, ktorý vo mne videl silu skôr, než som si ju uvedomil ja sám. Každé ráno, keď ostatní ešte spali, my sme už stáli v telocvični. Ukazoval mi, ako padať a vstávať, ako vydržať a ísť ďalej, ako si vážiť súpera a nebáť sa boja, ani na žinenke, ani v živote. A čím som bol starší, tým jasnejšie som chápal: šport pre mňa nie je len zvyk. Je to jazyk, ktorým so mnou otec hovoril o vytrvalosti, disciplíne a dôstojnosti. Vyrastal som v tejto telocvični. Stala sa mojím druhým domovom a otec človekom, ktorý mi dal nielen lásku k športu, ale aj základ, na ktorom stojí môj charakter.

Finále majstrovstiev sveta v Paríži je pre mňa výnimočný deň, pretože je to moja prvá veľká medaila v živote, ktorá zmenila všetko.

„Všetko závisí od situácie: keď prehrávam, mám v hlave iba jedno, dobehnúť skóre. Keď vyhrávam, musím udržať výsledok. Na únavu nemyslím, pretože v hlave mám vždy len jeden cieľ, dosiahnuť výsledok.“

2 fotografie